Je tu však aj druhá strana mince. Víťazom týchto súťaží sa stáva spravidla subjekt, ktorý má na trhu alebo v regióne meno a vzťahy. Pri počítači sedí jeden z jeho úradníčkov alebo konateľov a ponúka do bezvedomia čo najnižšiu sumu. Aukciu vyhrá, podpíše sa zmluva. Teraz je čas osloviť subdodávateľov. A keďže biznis nie je charita, treba v ňom zarábať. A teda z vysúťaženej sumy treba „odložiť“ zisk víťaza (prípadne aj povinný zisk jeho materskej firmy). Už aj tak nízka cena sa takto zníži o ďalších 20-30% v závislosti od objemu kontraktu. Teda ak takáto aukcia ušetrila vyhlasovateľovi v priemere 6-15% oproti predpokladanej cene (zdroj: Transparency International Slovensko), marža pre víťaza odkrojila z konečnej ceny ďalších 20% a tak subdodávatelia robia fakticky za náklady.
Súhlasím s tým, aby sa o zákazky súperilo v rovnom boji a za férových podmienok. Ak sa do zmluvy uvedie klauzula „vo svojom mene, na vlastnú zodpovednosť a na vlastné náklady“ nie je to garancia toho, že subjekt je priamym dodávateľom danej služby alebo tovaru. Sám za seba ponúkne cenu na hranici zdravého úsudku a svojich subdodávateľov donúti prenechať mu ich vlastný zisk (ak chcú prácu). Na konci reťazca je potom obchodník alebo remeselník, ktorý pracuje v podstate len pre vlastné potešenie, lebo aj ten minimálny zisk, ktorý si na zákazke dokáže vlastnou šikovnosťou a rukami vygenerovať zostane na účte vyššieho dodávateľa v podobe „garančnej zábezpeky“ a „zádržného“. Nehovoriac o tom, že splatnosť faktúr je 40 a viac dní a záručná doba 5 a viac rokov, rôzne poplatky a iné povinné percentá uvedené v zmluve.
Myslím si, že by nebolo na škodu požadovať od uchádzačov v určitých výberových konaniach, aby predmet kontraktu zabezpečili vlastnými zamestnancami alebo osobne. Neponúkali by tak cenu „za svojich subdodávateľov“ ale sami z seba. Lebo v konečnom dôsledku všetky sankcie a ťarchy sa prenesú na subdodávateľov a vyšší dodávateľ je „v suchu za vodou“. Cenový efekt takejto ponuky by možno nebol až taký šokujúci, ale efekt „subdodávateľ to zaplatí“ by sa celkom určite aspoň čiastočne stratil. Podporilo by to zamestnávanie (hoci len na dobu určitú) a tiež by to podporilo malých a stredných podnikateľov. Umožnilo im súťažiť vo férovom prostredí, dovolilo prosperovať, rásť, vytvárať nové pracovné miesta. Práve oni sú hybným prvkom ekonomiky krajiny a ich výkon je ekonomickým a finančným meradlom.
Ak by sa niekomu zdalo, že závidím úspešným, nie je to pravda. Len by som celkom rád doprial aj ostatným stať sa úspešnými, vyrásť, rozvinúť sa a nie len byť do nekonečna potravou akéhosi „vyššieho druhu“.
