Len neviem celkom presne, či je táto precitlivelosť spôsobená bezmocnosťou a hnevom, že to inak nejde a uplácať treba. Alebo nevieme celkom presne, čo to korupcia naozaj je. Kde končí kamarátstvo či rodinné vzťahy a začína klientelizmus a rodinkárstvo. Kedy sa často dobre mienená vďačnosť stáva zdrojom vedľajšieho príjmu či prospechu verejnej či súkromnej osoby? Priznajme si, nie je ľahké to rozlíšiť. A tento jav by som pomenoval „strach z neznámeho“. Je moderné poukázať na korupčné správanie a vyvodzovať z toho dôsledky. Koniec koncov, súčasná vláda na tom postavila svoju agendu. Ale v momente, keď sa podobné javy začali odkrývať v ich vlastných radoch, geometrickým radom začali strácať dôveru voličov. Myslím si, že nie je nič korupčné na tom, keď chcem byť človeku mimoriadne vďačný a som si istý, že pre mňa urobil niečo mimoriadne. Ak za mnou počas hospitalizácie príde mimo služby lekár a zaujíma sa o vývoj môjho stavu, to je mimoriadne. Určite však nie je mimoriadne ak pôrod vedie lekárka a personál, ktorý má práve službu. Je mimoriadne, ak pracovníčka daňového úradu mimo stránkové hodiny vybaví nejakú tú zablúdenú stránku, ak ju o to pekne poprosí. No nie je mimoriadne ak mi potrebné potvrdenie vystaví hoci minútu pred koncom stránkových hodín.
Všetci máme právo na to, aby pravidlá fungovali. Máme právo na úžitok, ktorý nám to prináša. Máme povinnosť žiadať, aby sa pravidlá dodržiavali a máme právo na odmenu za vykonanú prácu.
Nemyslím si, že bez úplatkov a „pozorností“ to nejde. A je pravda, že korupčníkom je nie len ten, kto berie, ale aj ten, kto dáva. Niekedy stačí len nahlas sa ohradiť proti správaniu úradníka a možno vyhľadať jeho nadriadeného, či napísať sťažnosť na príslušné miesto. Niekedy stačí len slušne poďakovať, potriasť rukou a odísť bez pocitu viny, že po mne v tej kancelárii ešte malo niečo zostať. Ak sa cíti zamestnanec nedostatočne ohodnotený, má sväté právo „vybaviť“si to so svojim zamestnávateľom. Ale nemá právo do svojho sporu zatiahnuť čo i len jediného človeka, ktorý s tým nemá nič spoločné a tento spor nemôže nijako ovplyvniť.
Možno je nám neznámy stav, keď pravidlá fungujú a my máme z toho prospech; v podobe kratšieho radu pred kanceláriou alebo úradného rozhodnutia v prvej polovici zákonnej lehoty. Ale toho sa naozaj netreba báť. Veď o to sa všetci snažíme, aby veci fungovali správne a efektívne a aby sme z toho mali úžitok. Ak do viac či menej fungujúceho súkolia budeme stále „strkať ruky“, tak ten mechanizmus nikdy nebude možné poriadne nastaviť. A okrem toho nám ten mechanizmus ruky poláme a nakoniec sa celý úplne rozpadne.