Spoločné mali jedno. Majitelia v obidvoch firmách považujú svojich zamestnancov za bezodný zdroj zisku, nástroj na realizáciu svojich pokusov, vykrytie strát spôsobených vlastnou vinou. Vysoká fluktuácia na pracovných miestach a konečné obsadenie danej pozície čo najposlušnejším kandidátom musí mať nevyhnutne za následok straty.
Ale ako som zistil asi nie až tak nevyhnutne. Ak nových pracovníkov ponecháme na "samoštúdiu" bez riadneho zaškolenia alebo profesionálneho tréningu (ktorý je drahý), niečo vedia, niečo pochytia a ak sú schopní, niečo aj dokážu vyprodukovať. Ak začnú produkovať až príliš alebo produkujú niečo iné, či sú príliš kreatívni, zmeníme pravidlá a opäť sme na začiatku. Že daná pozícia nebola nikdy riadne vybudovaná a nikto nemá jasnú predstavu o jej náplni či presnom fungovaní je nepodstatné. Každý z úspešných uchádzačov do nej niečo prinesie a niekam ju posunie. Tak sa to vybuduje akoby samo.
Ale vieme, že v skutočnom svete veci sami nefungujú. Ani pracovné pozície sa sami nebudujú. Je to plytvanie ľudskými zdrojmi, bezcieľne využívanie-zneužívanie ľudského potenciálu. V neposlednom rade tiež strata času a míňanie prostriedkov na výber vhodných uchádzačov cez personálne agentúry. Tie spravidla vedia, čo obsadzovaná pozícia podľa názvu vyžaduje a s vysokou pravdepodobnosťou nájdu správnych kandidátov. No ak sa na obsadzovanim mieste vystriedajú 4 ľudia za 2 roky, a vždy sa použila iná agentúra, niečo nie je v poriadku.
Nie som expert na ľudské zdroje, píšem len o vlastnej skúsenosti. O reálnych prípadoch a reálnych firmách. Dnes už som si nie celkom istý, či to nemôže byť aj zámer. Len hľadám akési reálne kontexty, do ktorých by to mohlo zapadať. Možno ak sa stále objavujú pracovné príležitosti od konkrétneho zamestnávateľa, budí to dojem, že stále prijíma nových ľudí a firma napreduje a expanduje. Snáď od svojej materskej organizácie dostáva dcérska firma nejaké príspevky na nových zamestnancov, na ich školenie a tréning (ktorý si však robia sami a celkom zadarmo).
Výsledok je však prakticky stále rovnaký. Vrecko majiteľa sa kontinuálne napĺňa (viac či menej), firma budí dojem expandujúceho subjektu, pracovné úlohy sa plnia (na akej úrovni, je na diskusiu). Ak to stačí, aby to firmu udržalo na trhu, v podstate čo viac si môžeme priať? Na druhom konci procesu sa objavujú sklamaní schopní uchádzači, ktorí to mysleli úprimne a dobre, no proste "nezapadli". Asi netušili, že ich tam nikto neplánoval na dlho, len pokým na tej pozícii zase niečo nevybudujú. Potom by si mohli za to pýtať niečo navyše k platu, ale k tomu už nedôjde. Buď sa zmenia pravidlá (za pochodu, ako ináč?) alebo sa zistí, že dlhodobo neplnia plán alebo si určite bokom riešia nejaký svoj biznis. Tak zbohom...
Preto som si povedal, idem podnikať. Nie som hlúpy a už som to pred pár rokmi skúsil, takže viem do čoho idem. Môj bývalý kolega to vystihol celkom presne: Už nechceš robiť na cudzie r..te. Presne tak. Ak značnú časť pracovného času pre cudziu peňaženku strávim prekonávaním administratívnych prekážok na strane vlastného zamestnávateľa, ktoré mi bránia v riadnom vykonávaní mojej práce tak ako sa má, ďalší cestovaním a prípravou na prácu resp. administratívnou rutinou (reporting a pod.), zostal mi len zlomok času na samotnú produktívnu činnosť. Za to je primeraná odmena, často vo forme "nič+pohyblivá zložka". Keď som si pánom sám, odbúravam administratívne prekážky a zdĺhavosť niekoľkostupňových rozhodnutí, ktoré aj tak platia sotva 24 hodín. Náklady si efektívne riadim sám, a sám volím postupy nezávisle na meniacej sa politike tej ktorej firmy. A výšku odmeny vidím od začiatku jednotlivého projektu až do konca. A viem za čo robím a vyberám si pre koho.
Samozrejme, nie je to také jednoduché ako som to vykreslil. Nesiem riziko neuhradených pohľadávok po splatnosti, vlastné odvody a daňovo-administratívne zaťaženie. Ale väčšina toho sa dá naučiť a ak sa to robí priebežne, dá sa to zvládať aj svojpomocne. Veľa živnostníkov to tak robí a bude robiť aj naďalej.
Ale stále je to veľmi rozumná cesta pre schopných a ambicióznych ľudí, ktorí majú talent a schopnosti niečo v živote dokázať. Vedia sa do veci vložiť celí, priniesť nejaké obete v mene svojho úspechu.
Naozaj svojho vlastného úspechu.
